OBJEKTÍVNOSŤ SPRAVODAJSTVA PODĽA NAJVYŠŠIEHO SPRÁVNEHO SÚDU SR

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sa v rozsudku so sp. zn. 2Stk/13/2025 zo dňa 31. marca 2026 (ďalej len „Rozsudok“) zaoberal povinnosťou vysielateľa zabezpečiť objektívnosť a nestrannosť spravodajského programu. Rozhodnutie je zaujímavé najmä tým, že súd neposudzoval iba obsah slovných vyjadrení v reportáži, ale aj spôsob použitia obrazového materiálu.

Z Rozsudku vyplýva, že pri hodnotení objektívnosti spravodajstva treba posudzovať reportáž ako celok. Význam má nielen hovorený text, ale aj obraz, titulky a ich vzájomné prepojenie. Aj fakticky správna slovná informácia môže byť prezentovaná neobjektívne, ak je spojená s obrazovým materiálom spôsobom, ktorý u diváka vytvára nesprávny dojem.

 

Skutkové okolnosti prípadu

RTVS odvysielala v roku 2021 reportáž o prevádzkach, ktoré mali počas pandémie porušovať platné protipandemické opatrenia. V reportáži boli použité aj zábery konkrétnej reštaurácie, ktorá však predmetné opatrenia neporušovala. Tieto zábery neboli označené ako ilustračné a boli odvysielané spolu s komentárom o prevádzkach, ktoré odmietali rešpektovať platné pravidlá.

Podľa mediálneho regulátora tak mohol divák nadobudnúť dojem, že aj zobrazená reštaurácia patrila medzi prevádzky porušujúce protipandemické opatrenia. RTVS preto bolo uložené upozornenie na porušenie zákona.

Správny súd v Bratislave rozhodnutie regulátora zrušil. Okrem iného poukázal na to, že ak boli práva konkrétnej prevádzky reportážou dotknuté, mohla sa domáhať individuálnej právnej ochrany. Najvyšší správny súd tento právny názor nepovažoval za správny.

 

Povinnosť objektívnosti nechráni iba dotknutú osobu

Najvyšší správny súd zdôraznil, že povinnosť zabezpečiť objektívnosť spravodajstva nemá len individuálny ochranný účel. Nejde teda iba o ochranu osoby, spoločnosti alebo iného subjektu, o ktorom sa v reportáži informuje. Táto povinnosť chráni aj právo verejnosti na všestrannosť informácií a názorovú pluralitu.

Z toho vyplýva, že existencia individuálnych prostriedkov právnej ochrany sama osebe nevylučuje zásah mediálneho regulátora. Ide o dve odlišné roviny právnej ochrany.

Dotknutý subjekt sa môže domáhať ochrany svojich práv individuálne. Zároveň však regulátor môže posudzovať, či vysielateľ splnil verejnoprávnu povinnosť poskytovať spravodajstvo objektívnym a nestranným spôsobom.

 

Objektívnosť sa posudzuje podľa celkového vyznenia reportáže

Podstatnou časťou rozhodnutia je záver, že pri posudzovaní objektívnosti nemožno hodnotiť iba jednotlivé výroky oddelene od obrazovej zložky reportáže.

Ak sa v reportáži zobrazí konkrétna identifikovateľná prevádzka a súčasne zaznie informácia o porušovaní právnych povinností, priemerný divák môže tieto dve informácie prirodzene spojiť.

Ak sa hovorená informácia na zobrazený subjekt nevzťahuje, vysielateľ musí zabezpečiť, aby to bolo z reportáže dostatočne zrejmé.

Najvyšší správny súd tým potvrdil, že obrazový materiál nie je z právneho hľadiska neutrálna súčasť reportáže. Aj jeho použitie môže ovplyvniť správnosť a objektívnosť výslednej informácie, ktorú vysielateľ sprostredkuje verejnosti.

Pri hodnotení súladu so zákonom je preto potrebné posudzovať celkové vyznenie reportáže, nie iba pravdivosť jednotlivých viet.

 

Sloboda prejavu a povinnosti vysielateľa

Súd sa zaoberal aj vzťahom medzi slobodou prejavu vysielateľa a zákonnou povinnosťou zabezpečiť objektívne spravodajstvo.

Sloboda prejavu predstavuje základný predpoklad fungovania médií, nie je však bez obmedzení. Pri spravodajskom vysielaní zákon vysielateľovi ukladá osobitné povinnosti týkajúce sa spôsobu, akým sú informácie verejnosti prezentované.

Z pohľadu súdu preto nebolo rozhodujúce len to, či reportáž obsahovala nepravdivé skutkové tvrdenie. Relevantné bolo aj to, či spôsob spojenia obrazu a komentára mohol viesť k nesprávnemu pochopeniu prezentovaných skutočností.

 

Význam rozhodnutia podľa súčasnej právnej úpravy

Rozsudok sa týkal povinnosti podľa dnes už zrušeného zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii. Jeho závery však zostávajú relevantné aj podľa súčasného zákona č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách.

Aj dnešná právna úprava vyžaduje zabezpečenie objektívnosti a nestrannosti spravodajských programov a programov aktuálnej publicistiky a zároveň všestrannosť informácií a názorovú pluralitu.

Rozsudok preto možno považovať za dôležité interpretačné východisko aj pri uplatňovaní súčasnej právnej úpravy.

 

Praktický význam pre médiá

Všeobecne nemožno vyvodiť, že každý ilustračný záber musí byť osobitne označený, avšak rozhodujúce sú konkrétne okolnosti a celkové vyznenie reportáže.

Vyššie právne riziko vzniká najmä v situácii, keď:

•  reportáž zobrazuje konkrétnu identifikovateľnú osobu, spoločnosť alebo prevádzku,
• súčasne obsahuje informáciu o protiprávnom alebo inom negatívnom konaní,
• a z celkového spracovania nie je zrejmé, že zobrazený subjekt s týmto konaním nesúvisí.

Pre redakčnú prax z toho vyplýva, že pred odvysielaním reportáže nestačí preveriť iba správnosť textu. Je potrebné posúdiť aj to, či spojenie obrazu, komentára a titulkov nevytvára význam, ktorý nezodpovedá skutočnosti.

Rozsudok tak potvrdzuje, že objektívnosť spravodajstva sa posudzuje podľa výslednej informácie sprostredkovanej divákovi, a nie iba podľa izolovanej pravdivosti jednotlivých tvrdení.