ÚSTAVNÝ SÚD OTVORIL CESTU K ZMENE JUDIKATÚRY, ZÁROVEŇ OCHRÁNIL PRÁVNU ISTOTU

Uznesenie pléna Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2026 zo dňa 15. apríla 2026 patrí medzi najvýznamnejšie procesno-ústavné rozhodnutia posledného obdobia. Hoci sa na prvý pohľad týka náhrady za zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon č. 66/2009 Z. z.“), jeho skutočný význam presahuje rámec sporov o pozemky pod stavbami obcí a vyšších územných celkov.

Plénum ústavného súdu totiž priamo neriešilo otázku, či vlastníkom patrí jednorazová alebo opakovaná náhrada. Predmetom zjednotenia bol prístup ústavného súdu k ústavným sťažnostiam smerujúcim proti právoplatným rozhodnutiam všeobecných súdov, ktoré boli vyhlásené ešte pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia sp. zn. PL. ÚS 12/2025, ktorému sa venujeme ďalej. Plénum tak riešilo najmä časovú použiteľnosť nového judikatúrneho pohľadu.

Rozhodnutie tak predstavuje významný príspevok k otázke časových účinkov evolutívneho vývoja judikatúry a ochrany právnej istoty.

 

Od jednorazovej náhrady k pochybnostiam o ústavnej udržateľnosti

Od prijatia Zákona č. 66/2009 Z. z. bol v rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít postupne ustálený právny názor, podľa ktorého má náhrada za zákonné vecné bremeno jednorazovú povahu. Nárok mal vzniknúť účinnosťou tohto zákona 1. júla 2009 a podliehať trojročnej premlčacej dobe.

Takýto výklad vychádzal z predstavy, že zákonné vecné bremeno predstavuje iba prechodné riešenie, ktoré bude v primeranom čase nahradené definitívnym majetkovoprávnym usporiadaním, najmä prostredníctvom pozemkových úprav alebo poskytnutia náhradných pozemkov.

Ani po mnohých rokoch od účinnosti Zákona č. 66/2009 Z. z. nedošlo k úplnému usporiadaniu vlastníckych vzťahov. Pôvodne dočasné obmedzenie vlastníckeho práva sa fakticky stalo trvalým stavom.

Práve táto okolnosť sa stala faktorom, ktorý podľa ústavného súdu môže odôvodniť prekonanie skoršej judikatúry o jednorazovej náhrade.

 

Nález II. ÚS 369/2025

Zlom nastal na základe nálezu Ústavného súdu SR pod sp. zn. II. ÚS 369/2025 zo dňa 24. septembra 2025, v ktorom II. senát ústavného súdu vyhovel ústavnej sťažnosti vlastníkov pozemkov a zrušil napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu. Ich žaloba bola všeobecnými súdmi zamietnutá na základe dovtedajšej ustálenej judikatúry.

Senát ústavného súdu nepoprel skorší výklad len preto, že s ním nesúhlasil. Za rozhodujúce označil dlhodobé nenaplnenie účelu zákona, ktorého dôsledky sa s plynutím času prehlbovali.

Podľa jeho názoru už po takmer šestnástich rokoch nemožno mechanicky vychádzať z predpokladu, že zákonné vecné bremeno predstavuje iba prechodné riešenie. Ak sa totiž účel zákona, ktorým je definitívne usporiadanie vlastníckych vzťahov, dlhodobo nenapĺňa, pôvodne dočasné obmedzenie vlastníckeho práva nadobúda fakticky trvalý charakter.

Ústavný súd zároveň zdôraznil požiadavku zachovania spravodlivej rovnováhy medzi verejným záujmom a ochranou vlastníckeho práva. Ak vlastník dlhodobo znáša zásah do svojho majetku bez primeranej kompenzácie, môže ísť o stav, ktorý už nie je ústavne akceptovateľný.

Na tento judikatúrny posun nadviazalo aj plénum ústavného súdu v uznesení sp. zn. PL. ÚS 9/2026 z 25. marca 2026. Hoci návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov odmietlo ako zjavne neopodstatnený, v odôvodnení sa výslovne vyjadrilo aj k povahe náhrady. Zdôraznilo, že ak ani po viac ako šestnástich rokoch od účinnosti Zákona č. 66/2009 Z. z. nedošlo k definitívnemu usporiadaniu vlastníckych vzťahov, nemožno zotrvať na dovtedajšom chápaní náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva ako jednorazovej. Plénum tak potvrdilo potrebu prehodnotenia dovtedajšej judikatúry s ohľadom na dlhodobé nenaplnenie účelu zákona.

 

Čo vlastne riešilo plénum?

Po vydaní nálezu II. ÚS 369/2025 vznikol medzi senátmi ústavného súdu rozdiel v právnych názoroch na časové účinky nového judikatúrneho prístupu.

III. senát pri obdobných ústavných sťažnostiach poukázal na to, že napadnuté rozhodnutia všeobecných súdov boli vydané ešte v čase, keď existovala stabilná judikatúra o jednorazovej náhrade. Preto predložil vec plénu na zjednotenie právnych názorov podľa zákona o ústavnom súde.

Podstatné pritom je, že plénum neriešilo samotnú povahu náhrady. Neodpovedalo na otázku, či má byť jednorazová alebo opakovaná. Predmetom rozhodovania bola otázka časovej použiteľnosti nového judikatúrneho prístupu pri preskúmavaní rozhodnutí všeobecných súdov. Plénum výslovne uviedlo, že nejde o zjednotenie názoru na povahu náhrady, ale o zjednotenie prístupu ústavného súdu pri preskúmavaní ústavných sťažností.

 

Evolutívny vývoj judikatúry a jeho časové účinky

Plénum vychádzalo zo skoršieho uznesenia ústavného súdu so sp. zn. PL. ÚS 12/2025 zo dňa 28. mája 2025, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27. júna 2025, podľa ktorého ani ustálená judikatúra nie je nemenná. Odklon od nej je prípustný, ak je dostatočne a presvedčivo odôvodnený, pričom dôvodom môže byť aj zmena sociálnych alebo ekonomických pomerov, prípadne iných relevantných okolností. V posudzovanom prípade bola takouto okolnosťou práve skutočnosť, že ani po šestnástich rokoch nebol naplnený účel Zákona č. 66/2009 Z. z.

Plénum však zároveň vylúčilo použitie tohto nového judikatúrneho pohľadu pri ústavnom prieskume rozhodnutí všeobecných súdov vyhlásených pred právoplatnosťou uznesenia PL. ÚS 12/2025. Za rozhodujúci okamih označilo teda práve právoplatnosť uznesenia PL. ÚS 12/2025, 27. jún 2025. Len od tohto okamihu bolo podľa pléna možné od všeobecných súdov spravodlivo požadovať, aby pri rozhodovaní zohľadnili nový ústavnoprávny argument založený na dlhodobom nenaplnení účelu zákona, ktorého dôsledky sa plynutím času zosilňovali. Inými slovami, všeobecný súd nemožno spätne označiť za porušovateľa základných práv len preto, že rozhodol v súlade s vtedy ustálenou judikatúrou.

Podľa výroku uznesenia je nový právny názor uplatniteľný len na právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov vyhlásené po právoplatnosti uznesenia PL. ÚS 12/2025.

 

Plénum časovo obmedzilo nový právny názor

Plénum poukázalo na to, že ústavný súd v predchádzajúcich rokoch opakovane odmietal ústavné sťažnosti v obdobných veciach alebo ich považoval za zjavne neopodstatnené. Všeobecné súdy preto rozhodovali v súlade s judikatúrou najvyšších súdnych autorít a účastníci konania – vrátane obcí a vyšších územných celkov – mohli oprávnene očakávať stabilitu takéhoto výkladu.

Ústavný súd zároveň zdôraznil, že pri ústavnej sťažnosti skúma, či rozhodnutie všeobecného súdu porušovalo základné práva a slobody sťažovateľa v čase jeho vyhlásenia. Meritórne výroky nálezov ústavného súdu majú preto deklaratórny charakter, keďže vyjadrujú stav v okamihu vydania preskúmavaného rozhodnutia, a nie v okamihu rozhodovania o ústavnej sťažnosti.

Úspech ústavnej sťažnosti by inak mohol závisieť nie od toho, či rozhodnutie všeobecného súdu bolo ústavne akceptovateľné v čase jeho vyhlásenia, ale od toho, kedy ústavný súd o sťažnosti rozhodol. Takýto výsledok by bol v rozpore nielen s princípom právnej istoty, ale aj s materiálnou rovnosťou účastníkov konania.

 

Praktické dôsledky

Rozhodnutie PLz. ÚS 1/2026 preto prináša tri dôležité závery.

Po prvé, všeobecné súdy pri rozhodnutiach vyhlásených po 27. júni 2025 už nemôžu mechanicky zotrvať na skoršej judikatúre bez toho, aby sa vysporiadali s argumentom plynutia času a nenaplnenia účelu zákona.

Po druhé, vlastníci pozemkov získali výrazne silnejší ústavnoprávny argument, najmä vo veciach, v ktorých bolo rozhodnutie všeobecného súdu vyhlásené po 27. júni 2025. Nejde však o automatické priznanie opakovanej náhrady. Túto otázku bude musieť ešte dotvoriť rozhodovacia prax všeobecných súdov.

Po tretie, staršie právoplatne skončené spory sa samotným prijatím PLz. ÚS 1/2026 znovu neotvárajú. Právna istota má v tomto smere prednosť pred spätnou aplikáciou novej judikatúry.

 

Záver

PLz. ÚS 1/2026 je rozhodnutím, ktoré ďaleko presahuje problematiku zákonných vecných bremien podľa Zákona č. 66/2009 Z. z.

Jeho prínosom nie je odpoveď na otázku, či vlastníkom patrí jednorazová alebo opakovaná náhrada. Samotné uznesenie PLz. ÚS 1/2026 túto otázku priamo neriešilo. Judikatúrny vývoj pritom ešte pred prijatím PLz. ÚS 1/2026 významne posunul nález II. ÚS 369/2025 a následne aj uznesenie pléna PL. ÚS 9/2026 z 25. marca 2026, v ktorom ústavný súd výslovne konštatoval, že po viac ako šestnástich rokoch nemožno bez ďalšieho zotrvať na chápaní náhrady ako jednorazovej.

Skutočný význam rozhodnutia spočíva v tom, že ústavný súd jasne formuloval podmienky, za ktorých možno prekonať ustálenú judikatúru a súčasne stanovil hranice takéhoto judikatúrneho vývoja. Potvrdil, že ani stabilná judikatúra nie je nemenná, ak sa podstatne zmenia okolnosti, no zároveň zdôraznil, že zmena judikatúry nesmie poprieť právnu istotu a legitímne očakávania účastníkov konania.

Práve v tomto spojení vývoja judikatúry s ochranou právnej istoty možno vidieť najväčší precedenčný význam uznesenia PLz. ÚS 1/2026 – nielen pre spory podľa Zákona č. 66/2009 Z. z., ale aj pre budúce prípady, v ktorých bude potrebné vyvažovať dynamický vývoj práva s požiadavkou stability súdneho rozhodovania.