Zodpovednosť za škodu spôsobenú vadným výrobkom sa mení. Čo prináša nový zákon?
Od 9. decembra 2026 sa menia pravidlá zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom. Nový zákon zahŕňa aj softvér, rozširuje okruh zodpovedných subjektov a zavádza nové pravidlá dokazovania.
Národná rada Slovenskej republiky dňa 17. septembra 2026 schválila nový zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom, ktorý bol vyhlásený v Zbierke zákonov pod č. 242/2026 Z. z. Nová právna úprava nadobudne účinnosť 9. decembra 2026 a nahradí doterajší zákon č. 294/1999 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom.
Prijatie zákona súvisí s transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/2853 z 23. októbra 2024 o zodpovednosti za chybné výrobky, ktorá reaguje na technologický a hospodársky vývoj, najmä digitalizáciu, rozvoj umelej inteligencie a rastúcu komplexnosť dodávateľských reťazcov.
Podľa dôvodovej správy je cieľom novej právnej úpravy zabezpečiť účinnú ochranu poškodených osôb, posilniť právnu istotu a prispôsobiť pravidlá zodpovednosti súčasnej podobe výrobkov a rizikám spojeným s ich používaním. Nová európska úprava pritom vychádza zo zásady úplnej harmonizácie, ktorá v oblastiach upravených smernicou obmedzuje možnosť členských štátov prijímať odlišné pravidlá zodpovednosti.
Medzi najvýznamnejšie zmeny patrí rozšírenie pojmu výrobok aj na softvér a digitálne výrobné súbory, podrobnejšia úprava zodpovednosti subjektov dodávateľského reťazca, rozšírenie rozsahu nahrádzanej škody a zavedenie nových pravidiel dokazovania.
V nasledujúcom prehľade približujeme najdôležitejšie zmeny, ktoré nový zákon prináša v porovnaní s doterajšou právnou úpravou.
1. Za výrobok sa bude považovať aj softvér
Jednou z najvýznamnejších zmien je rozšírenie samotného pojmu výrobok.
Doterajší zákon č. 294/1999 Z. z. vymedzoval výrobok predovšetkým ako hnuteľnú vec vrátane vecí, ktoré sú súčasťou alebo príslušenstvom iných vecí. Za výrobok výslovne považoval aj elektrinu a plyn určené na spotrebu.
Podľa § 2 písm. a) nového zákona sa za výrobok považuje nielen hnuteľná vec, ale aj elektrina, digitálny výrobný súbor, surovina a softvér.
Nová právna úprava tak výslovne zahŕňa aj nehmotné výrobky. Podľa dôvodovej správy môže ísť napríklad o operačné systémy, počítačové programy, aplikácie alebo systémy umelej inteligencie. Softvér pritom môže predstavovať samostatný výrobok alebo byť súčasťou iného výrobku, pričom nie je rozhodujúce, či je uložený priamo v zariadení alebo sprístupnený prostredníctvom internetu či cloudových služieb.
Zákon zároveň zavádza pojmy komponent a súvisiaca služba. Komponentom totiž nemusí byť iba fyzická súčiastka, ale aj nehmotný prvok či digitálna služba, ktorá je nevyhnutná na fungovanie určitej funkcie výrobku. Podľa dôvodovej správy môže ísť napríklad o službu umožňujúcu reguláciu teploty inteligentnej chladničky alebo o poskytovanie údajov potrebných na fungovanie navigačného systému.
Osobitný význam má aj kontrola výrobcu nad výrobkom po jeho uvedení na trh. Môže spočívať napríklad v poskytovaní alebo povoľovaní softvérových aktualizácií či modernizácií. Skutočnosť, že výrobca má možnosť ovplyvňovať fungovanie výrobku aj po jeho uvedení na trh, môže byť dôležitá pri posudzovaní jeho vadnosti, ako aj pri určení, či sa výrobca môže zbaviť zodpovednosti za škodu (§ 7 ods. 4).
Zákon však zároveň obsahuje výnimky. Podľa § 1 ods. 2 písm. a) sa nevzťahuje na slobodný softvér s otvoreným zdrojovým kódom, ktorý bol vyvinutý alebo dodaný mimo rámca obchodnej činnosti.
2. Menia sa kritériá posudzovania vadnosti výrobku
Základné kritérium posudzovania vadnosti výrobku zostáva zachované. Rovnako ako doterajšia právna úprava, aj nový zákon vychádza z úrovne bezpečnosti, ktorú možno od výrobku dôvodne očakávať. Podľa § 5 ods. 1 je výrobok vadný, ak nezabezpečuje bezpečné používanie, ktoré možno od neho dôvodne očakávať alebo ktoré ustanovujú osobitné právne predpisy.
Nový zákon však podrobnejšie upravuje okolnosti, ktoré sa pri posudzovaní vadnosti zohľadňujú. Okrem prezentácie a vlastností výrobku, pokynov na jeho používanie či rozumne predvídateľného spôsobu používania sa prihliada aj na:
- schopnosť výrobku ďalej sa učiť alebo získavať nové vlastnosti a vplyv iných výrobkov, s ktorými je prepojený;
- požiadavky na bezpečnosť vrátane kybernetickej bezpečnosti a prípadné stiahnutie výrobku z trhu alebo prijatie iných nápravných opatrení;
- čas uvedenia výrobku na trh alebo do prevádzky a obdobie, počas ktorého zostáva pod kontrolou výrobcu;
- osobitné potreby skupiny používateľov, pre ktorú je výrobok určený, ako aj schopnosť výrobku plniť svoj účel, ak je určený na predchádzanie vzniku škody.
Nová právna úprava tak výslovne zohľadňuje aj riziká spojené s fungovaním softvéru, systémov umelej inteligencie či vzájomne prepojených zariadení. Pri posudzovaní bezpečnosti výrobku môže byť napríklad významné aj to, či výrobca zabezpečil potrebné softvérové aktualizácie, ak ich poskytovanie zostávalo pod jeho kontrolou.
Uvedený výpočet okolností nie je uzavretý a vadnosť výrobku sa posudzuje s prihliadnutím na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Samotné stiahnutie výrobku z trhu pritom automaticky neznamená, že výrobok je vadný.
Zároveň platí, že výrobok nemožno považovať za vadný iba preto, že bol následne uvedený na trh výrobok s lepšími vlastnosťami alebo bola poskytnutá jeho aktualizácia či modernizácia (§ 5 ods. 3).
3. Kto bude zodpovedať za škodu spôsobenú vadným výrobkom?
Základným pravidlom zostáva, že za škodu spôsobenú vadným výrobkom zodpovedá jeho výrobca (§ 6 ods. 1). Rovnako ako podľa doterajšej právnej úpravy ide o objektívnu zodpovednosť, teda zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie.
Nový zákon však podrobnejšie upravuje zodpovednosť ďalších subjektov zapojených do výroby a dodávateľského reťazca.
Ak vadnosť výrobku spôsobí vadný komponent, ktorý bol do výrobku začlenený alebo s ním prepojený pod kontrolou výrobcu, za vzniknutú škodu zodpovedá výrobca celého výrobku aj výrobca komponentu. Zodpovednosť sa tak môže vzťahovať na viaceré subjekty podieľajúce sa na vzniku alebo fungovaní výrobku.
Osobitné pravidlá sa uplatnia v prípadoch, keď výrobca vadného výrobku alebo komponentu nie je usadený v Európskej únii alebo Európskom hospodárskom priestore. V takýchto situáciách môže za škodu popri výrobcovi zodpovedať aj dovozca alebo splnomocnený zástupca výrobcu. Ak v členskom štáte nie je usadený ani jeden z týchto subjektov, zodpovednosť vzniká aj poskytovateľovi logistických služieb (§ 6 ods. 3).
Za určitých okolností môže zodpovednosť vzniknúť aj distribútorovi výrobku. Ide najmä o prípady, keď nie je možné zistiť zodpovedný subjekt usadený v členskom štáte a distribútor do jedného mesiaca od prijatia žiadosti poškodeného neidentifikuje príslušnú zodpovednú osobu alebo distribútora, ktorý mu výrobok dodal.
Zodpovednosť dovozcov či dodávateľov pritom nie je úplnou novinkou, keďže s ňou za určitých podmienok počítal aj doterajší zákon. Nová právna úprava však pravidlá podrobnejšie vymedzuje a zohľadňuje aj ďalšie subjekty pôsobiace v moderných dodávateľských reťazcoch.
Významnou novinkou je aj osobitná úprava zodpovednosti poskytovateľov online platforiem, prostredníctvom ktorých môžu spotrebitelia nakupovať výrobky od obchodníkov. Ak platforma sama vystupuje napríklad ako výrobca, dovozca alebo distribútor, jej zodpovednosť sa posudzuje podľa pravidiel platných pre príslušný hospodársky subjekt.
Ak však platforma predaj iba sprostredkúva, jej zodpovednosť nevzniká automaticky. Podľa § 6 ods. 5 sa na ňu môžu vzťahovať pravidlá zodpovednosti distribútora za podmienok ustanovených zákonom a aktom o digitálnych službách (nariadenie (EÚ) 2022/2065). Ide najmä o situácie, keď spôsob prezentácie výrobku alebo uskutočnenia nákupu vyvoláva u priemerného spotrebiteľa dojem, že výrobok dodáva samotná platforma alebo obchodník konajúci pod jej vedením či kontrolou. Zodpovednosť platformy je však aj v takom prípade podmienená splnením ďalších zákonných požiadaviek vrátane pravidiel o identifikácii zodpovedného subjektu.
Zodpovednosť pri podstatnej zmene výrobku
Nový zákon myslí aj na situácie, keď je výrobok po uvedení na trh podstatne upravený. Za škodu môže zodpovedať aj osoba, ktorá výrobok po vykonaní podstatnej zmeny mimo kontroly pôvodného výrobcu následne sprístupní na trhu alebo uvedie do prevádzky (§ 6 ods. 6).
Za podstatnú zmenu sa podľa zákona považuje zásah označený za podstatný osobitnými predpismi o bezpečnosti výrobkov alebo zmena, ktorú výrobca pri pôvodnom posúdení rizika nepredpokladal, ktorá mení výkon, účel alebo typ výrobku a zároveň mení povahu nebezpečenstva, vytvára nové nebezpečenstvo alebo zvyšuje úroveň rizika.
Dôvodová správa ako príklad uvádza úpravu výrobného stroja, pri ktorej sa zvýši jeho výkon nad pôvodné konštrukčné limity, čím sa zároveň zvýši riziko nehody.
Táto úprava má význam najmä v podmienkach obehového hospodárstva, v ktorom sa výrobky renovujú, modernizujú alebo opätovne uvádzajú na trh. Nie každá oprava alebo technická úprava však predstavuje podstatnú zmenu výrobku. Rozhodujúce je splnenie zákonných podmienok. Zodpovednosť ďalších subjektov uvedených v zákone pritom zostáva zachovaná.
Ak za tú istú škodu zodpovedajú dve alebo viaceré osoby, podľa § 9 zodpovedajú spoločne a nerozdielne. Princíp solidárnej zodpovednosti poznal aj doterajší zákon, nová právna úprava ho však vzťahuje na širší okruh potenciálne zodpovedných subjektov.
4. Rozširuje sa rozsah nahrádzanej škody
Nový zákon podrobnejšie vymedzuje druhy škôd, za ktoré možno požadovať náhradu v prípade, že ich vadný výrobok spôsobí fyzickej osobe.
Podľa § 4 ods. 1 možno náhradu škody požadovať v prípade:
- usmrtenia alebo poškodenia zdravia, vrátane lekársky uznaného poškodenia psychického zdravia;
- poškodenia alebo zničenia majetku, s výnimkami ustanovenými zákonom;
- zničenia alebo poškodenia údajov, ktoré sa nepoužívajú na podnikateľské alebo profesionálne účely.
Pri škode na majetku zostáva zachované pravidlo, že náhradu podľa tohto zákona nemožno požadovať za poškodenie samotného vadného výrobku. Zákon zároveň vylučuje náhradu škody na výrobku poškodenom vadným komponentom, ak bol tento komponent začlenený do výrobku alebo s ním prepojený výrobcom výrobku či pod jeho kontrolou.
Dôležitou zmenou je však rozsah ochrany majetku používaného na súkromné a podnikateľské účely. Zatiaľ čo doterajší zákon vyžadoval, aby poškodená vec bola obvykle určená na osobné používanie alebo spotrebu a poškodenému prevažne slúžila na tento účel, nový zákon vylučuje iba majetok používaný výlučne na podnikateľské alebo profesionálne účely. Náhradu škody tak možno za splnenia ostatných zákonných podmienok požadovať aj pri majetku, ktorý sa používa súčasne na súkromné aj pracovné účely.
Novinkou je aj výslovné zahrnutie škody spôsobenej zničením alebo poškodením údajov. Pri údajoch však platia prísnejšie pravidlá. Náhradu podľa tohto zákona nemožno požadovať za údaje používané na podnikateľské alebo profesionálne účely, a to ani v prípade, ak sa zároveň využívajú na súkromné účely.
Podľa dôvodovej správy môže náhrada škody na údajoch zahŕňať aj náklady na ich obnovenie alebo opätovné vytvorenie. Ak ich však možno obnoviť bez ďalších nákladov, napríklad zo zálohy, takéto náklady nevznikajú. Samotný únik údajov alebo porušenie pravidiel ochrany osobných údajov sa pritom posudzuje podľa osobitných právnych predpisov.
Zákon zároveň výslovne ustanovuje, že právo na náhradu sa vzťahuje nielen na majetkovú škodu, ale aj na nemajetkovú škodu, ktorá vyplýva z uvedených druhov poškodenia.
Významnou zmenou oproti doterajšiemu zákonu je aj odstránenie minimálnej hranice majetkovej škody. Podľa pôvodnej právnej úpravy výrobca zodpovedal za škodu na inej veci ako vadnom výrobku len vtedy, ak presiahla 20 000 Sk. Nový zákon už takúto minimálnu hranicu neustanovuje.
Nová právna úprava zároveň nepreberá ani osobitný limit zodpovednosti výrobcu vo výške 3 500 miliónov Sk, ktorý doterajší zákon ustanovoval pre prípady poškodenia zdravia alebo života viacerých osôb rovnakými vadnými výrobkami s tou istou vadou.
Nový zákon pritom nevylučuje možnosť poškodeného domáhať sa náhrady škody aj podľa iných právnych predpisov (§ 3 ods. 2).
5. Zodpovednosť nebude možné zmluvne vylúčiť
Zákaz zmluvného vylúčenia alebo obmedzenia zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom poznal už doterajší zákon. Nová právna úprava tento princíp zachováva a výslovne rozširuje aj na jednostranné vyhlásenia.
Podľa § 8 nového zákona nemožno zodpovednosť za škodu voči poškodenému zmluvne ani jednostranne vylúčiť alebo obmedziť. Dohoda alebo jednostranné vyhlásenie, ktorými by sa takáto zodpovednosť vylučovala alebo obmedzovala, sú neplatné.
Zákaz zmluvného obmedzenia zodpovednosti však neznamená, že zodpovedná osoba bude povinná nahradiť škodu za každých okolností. Zákon v § 7 upravuje viaceré dôvody, pri ktorých sa môže zodpovednosti zbaviť. Môže ísť napríklad o situáciu, keď preukáže, že vadnosť výrobku pravdepodobne vznikla až po jeho uvedení na trh alebo do prevádzky, prípadne že ju vzhľadom na objektívny stav vedecko-technických poznatkov nebolo možné v rozhodujúcom čase zistiť.
Tieto možnosti však majú svoje obmedzenia. Zodpovedná osoba sa napríklad nemôže zbaviť zodpovednosti s odôvodnením, že vadnosť vznikla až po uvedení výrobku na trh, ak ju spôsobila súvisiaca služba, softvér vrátane jeho aktualizácie alebo modernizácie, nezabezpečenie aktualizácie potrebnej na zachovanie bezpečnosti alebo podstatná zmena výrobku, ktoré zostávajú pod kontrolou výrobcu (§ 7 ods. 4).
Zákon zároveň upravuje aj prípady, keď k vzniku škody prispela tretia osoba alebo samotný poškodený. Ak škodu spôsobila vadnosť výrobku spolu s konaním alebo opomenutím tretej osoby, zodpovedná osoba naďalej zodpovedá poškodenému za škodu v celom rozsahu, pričom jej zostáva zachované právo na následné vyporiadanie s treťou osobou.
Ak však k vzniku škody prispel samotný poškodený alebo osoba, za ktorú zodpovedá, škoda sa medzi poškodeného a zodpovednú osobu rozdelí podľa ich účasti na jej spôsobení. Ak bola škoda spôsobená výlučne konaním alebo opomenutím poškodeného alebo osoby, za ktorú zodpovedá, znáša ju poškodený sám (§ 10).
6. Nové pravidlá dokazovania uľahčia uplatňovanie nárokov
Jednou z najvýznamnejších noviniek je zavedenie osobitných pravidiel dokazovania, ktoré reagujú na technickú zložitosť moderných výrobkov a nerovnováhu v prístupe k informáciám medzi poškodeným a zodpovedným subjektom.
Základné pravidlo pritom zostáva zachované. Žalobca je naďalej povinný preukázať vadnosť výrobku, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi nimi (§ 15 ods. 1). Nový zákon však zavádza mechanizmy, ktoré mu majú dokazovanie za určitých okolností uľahčiť.
Sprístupňovanie dôkazov
Významnou zmenou je možnosť domáhať sa sprístupnenia dôkazov, ktorými disponuje druhá strana sporu.
Ak žalobca predloží súdu skutočnosti a dôkazy dostatočné na podporu dôvodnosti svojho nároku, súd na jeho návrh uloží žalovanému povinnosť sprístupniť dôkazy, ktoré má k dispozícii a ktoré sú podstatné pre rozhodnutie vo veci. Obdobné oprávnenie má za zákonom stanovených podmienok aj žalovaný, ak na svoju procesnú obranu potrebuje dôkazy, ktorými disponuje žalobca.
Sprístupňovanie dôkazov však nie je neobmedzené. Súd musí zohľadniť nevyhnutnosť a primeranosť ich sprístupnenia, ako aj oprávnené záujmy sporových strán a tretích osôb, najmä ochranu dôverných informácií a obchodného tajomstva. V odôvodnených prípadoch môže prijať aj osobitné opatrenia na zachovanie dôvernosti informácií.
Zákon zároveň umožňuje súdu uložiť povinnosť sprístupniť dôkazy ľahko dostupným a zrozumiteľným spôsobom, ak je to primerané vzhľadom na náklady a zaťaženie dotknutej strany (§ 14). Toto pravidlo môže mať praktický význam najmä pri technicky zložitých výrobkoch, keď samotné poskytnutie rozsiahlej technickej dokumentácie nemusí postačovať na jej účinné využitie v konaní.
Vyvrátiteľné právne domnienky
Ďalšou významnou novinkou je zavedenie vyvrátiteľných právnych domnienok, na základe ktorých sa za určitých okolností predpokladá vadnosť výrobku alebo príčinná súvislosť medzi vadnosťou a vzniknutou škodou.
Podľa § 15 ods. 2 sa vadnosť výrobku predpokladá napríklad vtedy, ak:
- žalovaný nesprístupní podstatné dôkazy, ktoré mal sprístupniť na základe rozhodnutia súdu;
- žalobca preukáže, že výrobok nespĺňa bezpečnostné požiadavky, ktorých účelom je predchádzať práve takému druhu škody, aký poškodený utrpel;
- žalobca preukáže, že škoda vznikla v dôsledku zjavne nesprávneho fungovania výrobku počas jeho rozumne predvídateľného používania alebo za bežných podmienok používania.
Zákon zároveň ustanovuje, že príčinná súvislosť medzi vadnosťou výrobku a škodou sa predpokladá, ak je preukázaná vadnosť výrobku a vzniknutá škoda je takého druhu, ktorý zvyčajne zodpovedá danej vade.
Osobitné pravidlá sa uplatnia aj pri technicky alebo vedecky zložitých prípadoch. Ak má žalobca z dôvodu takejto zložitosti mimoriadne ťažkosti s preukázaním vadnosti výrobku alebo príčinnej súvislosti a zároveň preukáže ich pravdepodobnosť, súd pri zohľadnení všetkých okolností prípadu predpokladá vadnosť výrobku, príčinnú súvislosť alebo oboje (§ 15 ods. 4).
Táto úprava môže mať význam napríklad pri sporoch týkajúcich sa systémov umelej inteligencie, ktorých vnútorné fungovanie môže byť pre poškodeného mimoriadne náročné vysvetliť a preukázať.
Uvedené domnienky však nie sú nevyvrátiteľné. Žalovaný má možnosť predložiť dôkazy, ktorými ich vyvráti. Nové pravidlá teda neodstraňujú dôkazné bremeno poškodeného v celom rozsahu, ale poskytujú mu účinnejšie procesné nástroje na uplatnenie nároku, najmä v prípadoch, keď sú rozhodujúce informácie technicky náročné alebo prevažne dostupné druhej strane sporu.
7. Menia sa pravidlá premlčania a zániku práva na náhradu škody
Nový zákon prináša zmeny aj v lehotách, počas ktorých si poškodený môže uplatniť nárok na náhradu škody.
Trojročná premlčacia lehota zostáva zachovaná. Podľa § 12 začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvedel alebo sa mohol dozvedieť o vzniku škody, vadnosti výrobku a totožnosti osoby, ktorá za škodu zodpovedá. Na začatie jej plynutia je teda potrebná vedomosť o všetkých troch uvedených skutočnostiach.
Významnejšia zmena však nastáva pri desaťročnej lehote. Zatiaľ čo podľa doterajšej právnej úpravy sa právo na náhradu škody najneskôr po desiatich rokoch od uvedenia vadného výrobku do obehu premlčalo, nový zákon s uplynutím tejto lehoty spája zánik samotného práva.
Podľa § 13 ods. 1 právo na náhradu škody zanikne, ak si ho poškodený neuplatní do desiatich rokov od uvedenia vadného výrobku na trh alebo do prevádzky. Ak bol výrobok následne podstatne zmenený, rozhodujúci je deň jeho sprístupnenia na trhu alebo uvedenia do prevádzky po vykonaní takejto zmeny.
Rozdiel medzi premlčaním a zánikom práva je pritom zásadný. Pri premlčaní právo samo osebe nezaniká, zatiaľ čo pri zániku práva dochádza k jeho úplnému zániku.
Nový zákon zároveň zavádza osobitnú 25-ročnú lehotu pre prípady oneskoreného prejavenia poškodenia zdravia. Tá sa uplatní, ak si poškodený práve z dôvodu oneskoreného prejavenia poškodenia zdravia nemohol nárok uplatniť v desaťročnej lehote. Právo v takom prípade zanikne uplynutím 25 rokov od uvedenia výrobku na trh alebo do prevádzky, prípadne od jeho sprístupnenia na trhu alebo uvedenia do prevádzky po podstatnej zmene.
Táto výnimka zohľadňuje prípady, keď sa zdravotné následky spôsobené vadným výrobkom prejavia až po dlhšom čase.
8. Účinnosť zákona a prechodné ustanovenia
Nový zákon č. 242/2026 Z. z. nadobudne účinnosť 9. decembra 2026 a nahradí doterajší zákon č. 294/1999 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom.
Pre určenie, podľa ktorej právnej úpravy sa bude zodpovednosť za škodu posudzovať, je rozhodujúci dátum uvedenia výrobku na trh alebo do prevádzky, nie samotný dátum vzniku škody.
Podľa prechodných ustanovení v § 17 sa nové pravidlá budú vzťahovať na škodu spôsobenú výrobkami uvedenými na trh alebo do prevádzky od 9. decembra 2026. Na výrobky uvedené na trh alebo do prevádzky do 8. decembra 2026 sa budú naďalej vzťahovať doterajšie právne predpisy.
Osobitne je potrebné posudzovať výrobky, ktoré boli po svojom uvedení na trh podstatne zmenené. V takýchto prípadoch môže byť významné aj to, kedy bol výrobok po vykonaní podstatnej zmeny opätovne sprístupnený na trhu alebo uvedený do prevádzky.
Nová právna úprava predstavuje významnú modernizáciu pravidiel zodpovednosti za škodu spôsobenú vadným výrobkom. Reaguje na rastúci význam softvéru a digitálnych technológií, podrobnejšie upravuje okruh zodpovedných subjektov, rozširuje rozsah nahrádzanej škody a zavádza nové procesné nástroje na uplatňovanie nárokov poškodených osôb.
Pre výrobcov, dovozcov, distribútorov, poskytovateľov digitálnych riešení a ďalšie subjekty dodávateľského reťazca bude preto dôležité venovať pozornosť nielen bezpečnosti výrobkov, ale aj rozdeleniu zodpovednosti, technickej a zmluvnej dokumentácii či procesom súvisiacim s aktualizáciami, modernizáciou a ďalšími zmenami výrobkov. Práve tieto okolnosti môžu zohrávať významnú úlohu pri posudzovaní zodpovednosti za prípadnú škodu.