Rozsudky pre zmeškanie po novele Civilného sporového poriadku: od formalizmu k väčšej súdnej úvahe?

Jednou z významných zmien, ktoré priniesla novela Civilného sporového poriadku č. 148/2026 Z.z. účinná od 15. júla 2026, je zmena rozhodovania o rozsudkoch pre zmeškanie. Zákonodarca upúšťa od doterajšieho obligatórneho modelu ich vydávania a priznáva súdu priestor na posúdenie okolností konkrétneho prípadu.

Rozsudok pre zmeškanie, označovaný aj ako kontumačný rozsudok, predstavuje osobitný procesný inštitút, prostredníctvom ktorého môže súd pri splnení zákonom ustanovených podmienok rozhodnúť vo veci v dôsledku procesnej pasivity jednej zo strán sporu, bez štandardného vykonania dokazovania, pričom skutkovým základom rozhodnutia je spravidla žalobcom tvrdený skutkový stav. Jeho účelom je podporiť efektívnosť civilného konania a predchádzať prieťahom spôsobeným procesnou nečinnosťou strán sporu. Vzhľadom na významné procesné dôsledky, ktoré jeho vydanie prináša, sú však podmienky jeho použitia predmetom odbornej diskusie aj rozhodovacej praxe súdov.

Civilný sporový poriadok rozlišuje medzi rozsudkom pre zmeškanie žalovaného vydaným bez nariadenia pojednávania podľa § 273 CSP a rozsudkom pre zmeškanie žalovaného vydaným na pojednávaní podľa § 274 CSP (resp. rozsudkom pre zmeškanie žalobcu vydaným na pojednávaní podľa § 278 CSP). Kým rozhodovanie podľa § 273 CSP bolo už podľa doterajšej právnej úpravy formulované ako oprávnenie súdu, pri rozsudku pre zmeškanie vydávanom na pojednávaní vychádzal zákon z formulácie „rozhodne súd“. V odbornej literatúre aj rozhodovacej praxi sa preto dlhodobo diskutovalo, do akej miery je súd pri splnení zákonných podmienok povinný rozhodnúť kontumačným rozsudkom, alebo či môže prihliadať aj na okolnosti konkrétneho prípadu.

V tomto príspevku sa zameriame na zmeny, ktoré novela Civilného sporového poriadku priniesla v oblasti rozsudkov pre zmeškanie, ako aj na vybranú judikatúru, ktorá sa touto problematikou zaoberala ešte pred prijatím novely a môže zohrať úlohu aj pri výklade novej právnej úpravy.

Judikatúra postupne oslabovala čisto formalistický prístup

Obligatórne znenie § 274 a § 278 CSP v aplikačnej praxi vyvolávalo otázku, či musí súd rozhodnúť kontumačne vždy, keď sú formálne splnené zákonné podmienky, alebo či má prihliadať aj na širšie okolnosti konkrétneho prípadu.

Na potrebu zohľadnenia individuálnych okolností poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 233/2019 zo dňa 04.06.2019. Za nežiaduci označil čisto formalistický prístup najmä v situáciách, keď konanie trvalo dlhší čas, uskutočnilo sa viacero pojednávaní, strana bola dovtedy procesne aktívna a súd už vykonal dokazovanie.

Podobný smer sa objavil aj v ďalšej rozhodovacej praxi. V rozhodnutí sp. zn. 7Cdo/326/2021 zo dňa 31.03.2022 Najvyšší súd Slovenskej republiky uviedol, že aj pri splnení zákonných podmienok podľa § 274 alebo § 278 CSP je potrebné pred vydaním rozsudku pre zmeškanie zohľadniť okolnosti konkrétneho sporu. Doslovný jazykový výklad zákona by totiž v osobitných prípadoch mohol viesť k neprimeranému formalizmu a k odmietnutiu spravodlivosti. Hoci právna úprava § 274 a § 278 CSP pred novelou vychádzala z obligatórneho modelu vydávania rozsudkov pre zmeškanie, rozhodovacia prax postupne poukazovala na to, že ich vydanie nemá byť výsledkom čisto formalistického posúdenia splnenia zákonných podmienok.

Rozsudky pre zmeškanie v sporoch o ochranu osobnosti

Otázka rozsahu kontumačného rozhodovania je osobitne citlivá v sporoch o ochranu osobnosti. V týchto konaniach totiž súd spravidla neposudzuje iba samotnú existenciu zásahu, ale aj jeho intenzitu, okolnosti, postavenie dotknutých osôb a primeranosť požadovanej satisfakcie.

Aj v našej advokátskej praxi sme sa stretli so sporom o ochranu osobnosti, v ktorom súd rozhodol rozsudkom pre zmeškanie a priznal žalobkyni peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy. Odvolací súd pri posudzovaní možnosti takéhoto rozhodnutia vychádzal z toho, že jednou z podmienok uplatnenia § 274 CSP je, aby išlo o žalobu na splnenie povinnosti podľa § 137 písm. a) CSP. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo následne v dovolacom konaní zrušené, avšak z iných dôvodov. Napriek tomu predstavuje zaujímavý príklad argumentácie, ktorá sa v rozhodovacej praxi objavila pri posudzovaní podmienok vydania rozsudku pre zmeškanie v sporoch o ochranu osobnosti.

Argumentácia odvolacieho súdu vychádzala z toho, že Civilný sporový poriadok výslovne nevylučoval použitie rozsudku pre zmeškanie v sporoch o ochranu osobnosti, ak bol uplatnený nárok na peňažné plnenie podľa § 137 písm. a) CSP. Súčasne však ukazuje, prečo sa práve pri tomto type sporov otvára otázka materiálnych hraníc kontumačného rozhodovania. Výška peňažnej satisfakcie totiž nezávisí iba od jednoduchého matematického výpočtu, ale od individuálneho posúdenia okolností konkrétneho zásahu.

Medializovaný spor poukazuje na otvorené otázky aplikačnej praxe

Otázka rozsudkov pre zmeškanie sa opätovne dostala do diskusie aj v súvislosti s aktuálne medializovaným sporom o ochranu osobnosti vedeným proti ministrovi vnútra Matúšovi Šutajovi Eštokovi. Krajský súd v Bratislave rozsudok pre zmeškanie vydaný podľa § 273 CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (pre úplnosť, ide o uznesenie krajského súdu sp. zn. 5Co/63/2026 zo dňa 12.06.2026).

Vo svojom uznesení krajský súd zdôraznil, že rozsudok pre zmeškanie predstavuje odklon od štandardného procesu a jeho použitie musí byť posudzované zdržanlivo, pričom prioritou má zostať materiálna, nie iba formálna ochrana práv strán sporu.

Krajský súd zároveň uviedol, že hoci z § 273 a § 274 CSP výslovne nevyplýva, že skutkovým základom rozsudku pre zmeškanie je žalobcom tvrdený skutkový stav, z povahy veci je súd povinný skúmať, či možno tento skutkový stav považovať za nesporný. Ak dospeje k záveru, že nesporný nie je, rozsudok pre zmeškanie nevydá ani pri splnení ostatných zákonných podmienok.

Za pozornosť stojí aj záver krajského súdu, že žaloba na ochranu osobnosti podľa § 13 Občianskeho zákonníka je žalobou na splnenie povinnosti podľa § 137 písm. a) CSP, teda spĺňa prvú z podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie. Napriek tomu však krajský súd dospel k záveru, že vzhľadom na osobitosti konkrétneho sporu – kolíziu práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu, ako aj charakter rozhodovania o náhrade nemajetkovej ujmy – vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa § 273 CSP v danom prípade neprichádzalo do úvahy.

Krajský súd ďalej uviedol, že v tomto type sporov nemožno výlučne žalobcom tvrdený skutkový stav považovať za postačujúci a nesporný ani pre účely posúdenia, či došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv, ani pre úvahu o tom, či sú splnené podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a v akej výške.

Krajský súd poukázal aj na § 275 CSP, podľa ktorého odôvodnenie rozsudku pre zmeškanie obsahuje len stručnú identifikáciu procesného nároku a právny dôvod jeho vydania. V posudzovanej veci dospel k záveru, že takáto forma odôvodnenia nezodpovedá situácii, keď existencia nároku alebo jeho rozsah závisia od úvahy súdu.

Rozsudok pre zmeškanie už nebude automatickým následkom neúčasti na pojednávaní

Novela Civilného sporového poriadku mení v § 274 a § 278 CSP slová „rozhodne súd“ na slová „môže súd rozhodnúť“. Vydanie rozsudku pre zmeškanie na pojednávaní sa tak mení z obligatórneho následku splnenia zákonných podmienok na procesné oprávnenie súdu.

Po novom preto nebude postačovať iba konštatovanie, že strana neprišla na pojednávanie, bola riadne predvolaná a svoju neúčasť neospravedlnila. Súd bude môcť posúdiť, či je kontumačné rozhodnutie primerané vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu.

Podľa dôvodovej správy sa doterajšia právna úprava javila ako neprimerane prísna najmä v situáciách, keď sa účastník konania zúčastňoval na viacerých pojednávaniach a aktívne v konaní vystupoval, avšak zmeškal len jedno pojednávanie. Ani v takom prípade totiž súd nemal možnosť prihliadať na jeho predchádzajúce procesné správanie a bol povinný pri splnení zákonných podmienok vydať rozsudok pre zmeškanie.

Nová právna úprava preto poskytuje súdu väčší priestor na individuálne posúdenie konkrétnej procesnej situácie. Pri rozhodovaní bude môcť prihliadať nielen na samotnú neúčasť strany na pojednávaní, ale aj na jej doterajšiu procesnú aktivitu, priebeh konania a ďalšie relevantné okolnosti prípadu.

Pri rozhodovaní bude môcť súd prihliadať najmä na:

• doterajšiu procesnú aktivitu strany,
• štádium konania a počet uskutočnených pojednávaní,
• rozsah už vykonaného dokazovania,
• povahu uplatneného nároku,
• pochybnosti o skutkovom stave,
• primeranosť kontumačného rozhodnutia vzhľadom na jeho dôsledky.

Neznamená to však, že rozsudky pre zmeškanie strácajú svoj význam. Naďalej zostávajú nástrojom proti procesnej pasivite a prieťahom. Rozdiel spočíva v tom, že súd už nebude pri splnení zákonných podmienok viazaný automatickým následkom, ale bude musieť zvážiť, či je použitie tohto procesného nástroja v konkrétnej veci vhodné.

Zmena sa dotkne aj doručovania rozsudkov pre zmeškanie

Novela zároveň zavádza nový § 276a CSP, podľa ktorého sa pri doručovaní rozsudku pre zmeškanie žalovanému, ktorý je fyzickou osobou bez procesného zastúpenia, nebude postupovať podľa pravidiel doručovania do elektronickej schránky podľa zákona o e-Governmente.

Ide o výnimku z doterajšieho režimu elektronického doručovania. V súčasnosti sa totiž pri doručovaní rozhodnutí určených do vlastných rúk do elektronickej schránky uplatňuje fikcia doručenia po uplynutí úložnej lehoty, a to aj v prípade, ak si adresát správu neotvorí. V prípade rozsudkov pre zmeškanie sa však tento mechanizmus po novom nebude uplatňovať vo vzťahu k žalovaným fyzickým osobám, ktoré nie sú v konaní zastúpené.

Podľa dôvodovej správy je cieľom tejto úpravy posilniť procesné postavenie osôb bez odbornej právnej pomoci. Zákonodarca pritom vychádza z toho, že rozsudok pre zmeškanie predstavuje osobitný typ rozhodnutia s významnými procesnými dôsledkami, a preto si táto skupina účastníkov zasluhuje zvýšenú mieru ochrany.

Zmena však neznamená všeobecný odklon od elektronickej komunikácie so súdmi. Osobitný režim sa bude vzťahovať výlučne na žalovaných, ktorými sú fyzické osoby bez procesného zastúpenia. Pri právnických osobách, štáte a orgánoch verejnej moci zostáva zachovaný doterajší systém elektronického doručovania, ktorý je postavený na predpoklade pravidelného sledovania aktivovaných elektronických schránok.

Z praktického hľadiska tak nepôjde o zrušenie fikcie doručenia ako takej. Rozsudok pre zmeškanie sa bude v uvedených prípadoch doručovať do vlastných rúk v listinnej podobe, pričom aj pri tomto spôsobe doručovania právny poriadok pozná mechanizmy náhradného doručenia. Nová úprava preto skôr predstavuje presun z elektronického do listinného režimu doručovania pri vymedzenej skupine žalovaných, než zásadnú zmenu samotných pravidiel doručovania.

Záver

Novela Civilného sporového poriadku prináša v oblasti rozsudkov pre zmeškanie dve podstatné zmeny. Po prvé, pri rozsudkoch vydávaných na pojednávaní nahrádza doterajší obligatórny model fakultatívnym rozhodovaním súdu. Po druhé, pri doručovaní rozsudku pre zmeškanie nezastúpenej fyzickej osobe zavádza osobitný režim, ktorý vylučuje jeho doručenie do elektronickej schránky podľa zákona o e-Governmente.

Zmena § 274 a § 278 CSP zároveň reaguje na dlhodobejšie napätie medzi doslovným znením zákona a požiadavkou materiálne spravodlivého posúdenia konkrétneho prípadu. Doterajšia judikatúra už pred prijatím novely poukazovala na to, že kontumačný rozsudok nemá byť výsledkom mechanického posúdenia procesnej pasivity bez zohľadnenia priebehu konania, správania strán a povahy uplatneného nároku.

Osobitne citlivé zostávajú spory o ochranu osobnosti, v ktorých sa často stretáva viacero ústavne chránených práv a rozhodnutie o peňažnej satisfakcii závisí od individuálneho posúdenia okolností konkrétneho zásahu. Práve v týchto sporoch bude mať nová miera súdnej úvahy významný praktický dopad.

Novela preto neznamená oslabenie významu rozsudkov pre zmeškanie ako nástroja proti procesnej pasivite. Mení však spôsob ich uplatňovania. Súd už nebude pri splnení formálnych podmienok viazaný automatickým následkom, ale bude musieť zvážiť, či je kontumačné rozhodnutie v konkrétnej veci primerané, spravodlivé a zlučiteľné s účelom civilného sporového konania.