PREMLČANIE NÁROKOV POZOSTALÝCH: VEĽKÝ SENÁT ZJEDNOTIL JUDIKATÚRU

Uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1VCdo/9/2025 zo dňa 12. mája 2026 prinieslo zásadné zjednotenie rozhodovacej praxe v otázke premlčania nárokov pozostalých po obetiach dopravných nehôd.

Najvyšší súd sa zaoberal otázkou, odkedy začína plynúť premlčacia doba pri nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý pozostalý uplatňuje priamo proti poisťovateľovi zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o PZP“).

Veľký senát uzavrel, že pri nárokoch uplatnených podľa § 15 ods. 1 Zákona o PZP v znení účinnom do 31. júla 2024 priamo proti poisťovateľovi začína premlčacia doba podľa § 104 Občianskeho zákonníka plynúť až rok po poistnej udalosti.

 

Nemajetková ujma pozostalých a priame právo voči poisťovateľovi

Usmrtenie blízkej osoby pri dopravnej nehode môže predstavovať neoprávnený zásah do práva pozostalých na súkromný a rodinný život. Pozostalí sa preto môžu podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka domáhať primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Ak bola ujma spôsobená prevádzkou motorového vozidla, poškodený môže svoj nárok uplatniť nielen proti osobe zodpovednej za následky dopravnej nehody, ale aj priamo proti poisťovateľovi. Priamy nárok voči poisťovateľovi vyplýva z osobitnej právnej úpravy povinného zmluvného poistenia. Poškodený si môže zvoliť, či bude nárok uplatňovať proti škodcovi, poisťovateľovi alebo proti obom subjektom, plnenie mu však patrí iba raz.

Nárok proti škodcovi a priamy nárok proti poisťovateľovi pritom nie sú totožnými nárokmi. Voči každému subjektu sa uplatňujú z odlišného právneho dôvodu. Toto rozlíšenie je významné nielen pri formulovaní žalobného návrhu, ale aj pri posudzovaní premlčania.

 

Dve judikatúrne línie

Pred rozhodnutím veľkého senátu nebola rozhodovacia prax najvyššieho súdu jednotná.

Podľa jednej judikatúrnej línie sa na nárok pozostalého proti PZP poisťovateľovi vzťahovala všeobecná trojročná premlčacia doba podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začínala plynúť dňom nasledujúcim po neoprávnenom zásahu do osobnostných práv, teda spravidla dňom nasledujúcim po úmrtí blízkej osoby. Tento názor bol vyjadrený najmä v uznesení pod sp. zn. 5Cdo/102/2017, publikovanom ako R 35/2020.

Druhá judikatúrna línia vychádzala z toho, že priamy nárok poškodeného proti poisťovateľovi má povahu práva na plnenie z poistenia. Na začiatok plynutia premlčacej doby sa preto má použiť § 104 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého „pri právach na plnenie z poistenia začína plynúť premlčacia doba za rok po poistnej udalosti.“ Tento právny názor najvyšší súd vyslovil v uznesení sp. zn. 7Cdo/252/2021, publikovanom ako R 3/2022. Následne naň nadviazali viaceré ďalšie rozhodnutia dovolacieho súdu.

Rozdiel medzi oboma prístupmi mal zásadný praktický význam. Podľa prvého názoru začínalo premlčanie prakticky bezprostredne po poistnej udalosti, zatiaľ čo podľa druhého sa začiatok premlčacej doby posúval o jeden rok.

 

Veľký senát sa priklonil k použitiu § 104 Občianskeho zákonníka

Veľký senát sa priklonil k právnemu názoru vyjadrenému v judikáte R 3/2022.

Rozhodujúce bolo znenie § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla účinné do 31. júla 2024. Podľa vtedajšieho § 15 ods. 2 platila na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi rovnaká právna úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila.

Staršie znenie zákona však výslovne upravovalo iba „náhradu škody“. Neobsahovalo pojem „iná ujma“ ani jednoznačné pravidlo, podľa ktorého by sa rovnaký režim premlčania nároku proti škodcovi a poisťovateľovi vzťahoval aj na nemajetkovú ujmu pozostalých.

Veľký senát preto dospel k záveru, že pri nárokoch pozostalých proti poisťovateľovi bolo podľa právnej úpravy účinnej do 31. júla 2024 prípustné použiť § 104 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba tak nezačína plynúť bezprostredne po zásahu do osobnostných práv, ale až rok po poistnej udalosti.

Ust. § 104 Občianskeho zákonníka pritom neurčuje osobitnú dĺžku premlčacej doby. Upravuje jej začiatok. V spojení so všeobecnou trojročnou premlčacou dobou podľa § 101 Občianskeho zákonníka prakticky posúva možný okamih premlčania o jeden rok.

 

Právna istota a legitímne očakávania pozostalých

Veľký senát svoj záver neoprel iba o jazykový výklad zákona. Významnú úlohu zohrali aj princípy právnej istoty, predvídateľnosti súdneho rozhodovania a ochrany legitímnych očakávaní.

Judikát R 3/2022 bol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky a následne naň nadviazala séria ďalších rozhodnutí s rovnakým právnym záverom. Dotknuté osoby preto mohli pri uplatňovaní svojich nárokov dôvodne vychádzať z toho, že premlčacia doba proti poisťovateľovi začne plynúť až rok po poistnej udalosti.

Najvyšší súd zároveň zohľadnil širší vývoj rozhodovacej praxe. V minulosti nebola jednotne vyriešená ani otázka, či je PZP poisťovateľ v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých vôbec pasívne vecne legitimovaný. Záver, že pojem škoda na účely zákona o PZP zahŕňa aj nemajetkovú ujmu pozostalých, sa v judikatúre stabilizoval až postupne.

Odklon od publikovaného a následne opakovane potvrdeného právneho názoru v neprospech pozostalých by preto mohol zasiahnuť do ich právnej istoty a legitímnych očakávaní.

 

Rozhodnutie sa týka právnej úpravy účinnej do 31. júla 2024

Časové obmedzenie záveru veľkého senátu je podstatnou súčasťou rozhodnutia.

Zákonom č. 177/2024 Z. z. bola s účinnosťou od 1. augusta 2024 právna úprava povinného zmluvného poistenia zmenená. Do zákona bol výslovne doplnený pojem „iná ujma“, čím zákonodarca jednoznačne vyjadril, že za škodu v zmysle Zákona o PZP sa považuje aj nemajetková ujma.

Podľa § 15 ods. 3 zákona o PZP v znení účinnom od 1. augusta 2024 platí na premlčanie nároku na náhradu škody vrátane inej ujmy proti poisťovateľovi rovnaká právna úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu alebo inú ujmu spôsobila. Veľký senát túto zmenu vyložil tak, že pri novej právnej úprave sa uplatní režim podľa § 106 Občianskeho zákonníka.

Právna veta uznesenia 1VCdo/9/2025 je preto výslovne obmedzená na nároky posudzované podľa znenia zákona o PZP účinného do 31. júla 2024. Pri každom konkrétnom prípade bude nevyhnutné najskôr určiť, ktorá časová verzia zákona sa na nárok vzťahuje.

 

Procesný výsledok konkrétneho sporu

V posudzovanom prípade došlo k poistnej udalosti 25. septembra 2012. Žaloba bola pôvodne podaná proti škodcovi a prevádzkovateľovi motorového vozidla, pričom poisťovňa bola označená iba ako vedľajší účastník. Účinok uplatnenia žaloby aj voči poisťovni nastal až 7. júla 2016.

Súd prvej inštancie považoval uplatnený nárok za premlčaný, pretože trojročnú premlčaciu dobu počítal od zásahu do osobnostných práv. Odvolací súd však použil § 104 Občianskeho zákonníka a nárok za premlčaný nepovažoval. Veľký senát potvrdil, že právne posúdenie začiatku plynutia premlčacej doby odvolacím súdom bolo správne.

Najvyšší súd napriek tomu rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil. Dôvodom však nebolo premlčanie, ale nesprávne uloženie povinnosti poisťovateľovi spoločne a nerozdielne so škodcami.

Podľa veľkého senátu nejde medzi škodcom a poisťovateľom o pasívnu solidaritu. Ide o samostatné nároky založené na odlišných právnych dôvodoch. Výrok súdu má byť formulovaný tak, že plnením jedného povinného zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého.

Zrušenie rozsudku odvolacieho súdu teda nijako nespochybnilo záver veľkého senátu o aplikácii § 104 Občianskeho zákonníka.

 

Praktické dôsledky rozhodnutia

Uznesenie sp. zn. 1VCdo/9/2025 je významné najmä pre staršie, dosiaľ právoplatne neskončené spory pozostalých proti PZP poisťovniam.

Pri posudzovaní námietky premlčania bude potrebné rozlišovať, či ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalého podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, či bol nárok uplatnený priamo proti poisťovateľovi a podľa ktorej časovej verzie zákona o PZP sa právny vzťah posudzuje.

Pri nárokoch podliehajúcich právnej úprave účinnej do 31. júla 2024 sa premlčacia doba pri priamom nároku pozostalého proti poisťovateľovi začne podľa veľkého senátu počítať až rok po poistnej udalosti.

Tento záver sa však automaticky nevzťahuje na nárok uplatnený priamo proti škodcovi ani na nároky posudzované podľa právnej úpravy účinnej od 1. augusta 2024. Nároky proti škodcovi a proti poisťovateľovi sa musia z hľadiska právneho dôvodu a premlčania posudzovať samostatne.

 

Záver

Uznesením sp. zn. 1VCdo/9/2025 veľký senát odstránil významnú nejednotnosť v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu.

Pri nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, uplatnených podľa § 15 ods. 1 Zákona o PZP v znení účinnom do 31. júla 2024 priamo proti poisťovateľovi, sa použije § 104 Občianskeho zákonníka. Premlčacia doba preto začína plynúť až rok po poistnej udalosti.

Rozhodnutie zároveň ukazuje, že pri posudzovaní premlčania nestačí vychádzať iba z povahy spôsobenej ujmy. Rozhodujúce je aj to, voči komu pozostalý nárok uplatňuje, na akom právnom základe má žalovaný subjekt plniť a podľa ktorej časovej verzie zákona sa nárok posudzuje.